„UNAVUJÚCE“ DNI ODPOČINKU

            Žiaľ, dnes už nie je nedeľa dňom odpočinku a relaxácie, ale len ďalším dňom tvrdej driny. Nedeľu si už nevychutnávame, ale doháňame resty. Sekáme trávu namiesto toho, aby sme „posekali“ svoje myšlienky, perieme bielizeň, a nie svoje duše. Dorábame práce, na ktoré sme zabudli namiesto toho, aby sme zabudli na práce celého týždňa, vypli a užívali si pokoja.
            „Svätiť“ nedeľný deň pre nás znamená opäť 16-hodinovú pracovnú dobu, do ktorej sa snažíme vtesnať toľko povinností, koľko sa len dá, aby sme uľavili našim neuveriteľne nabitým pracovným rozvrhom. Nedeľa dnes je viac robením ako nerobením.
            Urobte si zoznam všetkých vecí, ktoré obvykle robievate v nedeľu. A položte si otázku, koľko z nich vás vedie bližšie k Bohu? Čo by ste mohli vypustiť, aby ste sa v nedeľu priblížili k Bohu?
            Boh neustanovil deň odpočinku, pretože ho potrebuje on – on predsa nikdy nie je unavený – ale pretože ho potrebujeme my. V nedeľu nás pozýva k spoločnej večeri a k rodinnému stolu, volá nás vrátiť sa od vecí, na ktorých pracujeme, aby nás učil milovať a užívať si spoločne strávené chvíle.
            Aj pri omši sa stretávame ako členovia jeho rodiny. Tak sa začleňujeme do jeho tela, Cirkvi, ako nás k tomu pred mnohými storočiami pozval vo večeradle.

(prevzaté z knihy Crash test od Marka Harta)

„Stará kresťanská múdrosť ,akú má človek nedeľu, takú má i smrť` ukazuje, že ak Boh a nedeľa úplne zmiznú zo života, potom má človek rezervy v zvládnutí posledného prechodu.“
                                                                                                                             Benedikt XVI.